Cítiš sa v strese?

Možno sa ti deje to, čo aj mne. Keď si sadám za počítač napísať pre teba a celú komunitu tento blog, chcem, aby to bola radosť, nie povinnosť. Napriek tomu som sa pristihla, že sa na to viem ako na povinnosť pozerať. 
Ach. 
Au.
Tak ľahko sa nám srdcu blízke ciele a túžby stanú povinnosťou a radosť sa pri nich vytráca, že? A radosť vystriedajú negatívne pocity, nechuť, stres, nezáujem
Poznáš to. Knihu, ktorú si chcela napísať. Dočítať. Dom, ktorý staviaš pre seba a svoju rodinu. Biznis. Projekt. Plán behať dvakrát do týždňa či naštudovať online kurz. A dokonca napríklad – budem teraz neaktuálna – máš dohodnutú návštevu, na ktorú si sa tešila, ale na ktorú sa ti zrazu nechce ísť a má príchuť povinnosti. Je pre mňa (a verím, že aj pre teba;) a pre našu chuť pokračovať v začatom dôležité, aby sme si zo svojich cieľov, plánov a úsilí neurobili väzenie a zostali na ceste, ktorú sme si predsa sami vybrali, pre niečo. Niečo z toho s nami rezonovalo. Páčila sa nám predstava toho, onoho. Spomeň si, čo to je?
Presne pre tento dôvod – pre hľadanie radosti a vyhýbaniu sa povinnosti, stresu – píšem tento text neskôr. Nechcela som to tak, ale akosi som sa nevedela naladiť, cítila odpor k veci. Lebo sa mi nechtiac stala povinnosťou. Keďže moje pocity sú moje GPS, pochopila som z nich:

– potrebujem slobodu písať pravidelné blogy nepravidelne (a teda ich nikdy nenazveme „Nedeľný blog od Marci“ = Damoklov meč by visel nado mnou v nedeľu) 
– potrebujem si vytvoriť z písania rituál, ktorý ma drží, a ktorého sa ja držím ako ranného čierneho čaju Irish Cream s rastlinným mliekom a lyžičkou medu (ochutnaj, odporúčam;). Dáva rámec mojej práci (a čaj dňu). Záväzok. Je mojím majákom, vďaka ktorému držím smer. Dáva mi stabilitu a predvídateľnosť života.
– potrebujem písať spôsobom, ktorý ma baví (nekopírovať formát niekoho iného, i keď sa mi páči). Je rozdiel v tom, čo ma baví čítať a čo písať. Kto je on, ona a kto som ja. Každý z nás píše, oslovuje a tvorí niečo iné, pre niekoho iného. Nielen pre druhých, treba aj pre seba. Nájsť si vlastný štýl, pohľad na svet, rukopis. 
– áno, chcem tvoriť a chcem v prvom rade uspokojovať chute môjho srdca, nie požiadavky mojej mysle, plánu dňa, pravidiel online marketingu a druhých ľudí. A preto je taaak dôležité zostať počas realizácie hocičoho v spojení so sebou. So svojimi pocitmi. Tie nám pomáhajú držať správny smer v živote a hneď sa ozvú nepríjemným pocitom, stresom, keď zídeme z tej pravej cesty pre nás. Nič, naozaj nič nemá byť povinnosť!

Nie si povinný poslúchať nikoho príkazy, ani vlastné.. A bolesť je tu pre nás. Značkuje terén tvojej duše. Orientuj sa podľa nej vyhýbaním sa jej, rovnako, ako sa orientuj blahom jeho nasledovaním.
Žiaľ, niekedy robíme, čo nechceme a nerobíme, čo chceme. A inokedy robíme čo chceme, ale nerobíme to spôsobom, ktorý je v súlade s nami. Keď sa ti do niečoho, čo si si predsavzala, nechce, je za tým obykle jeden z dvoch dôvodov: robíš niečo, čo v skutočnosti nechceš, alebo to robíš spôsobom, ktorý nechceš. Ktorý nie je v súlade s tebou. Napríklad pod nátlakom. Nedele či tvojho rozumu, ktorý sa stane tvojím rodičom. „Poslúchaj a počúvaj ma!“ alebo skáč ako pískam!  
AKO TO ROBIŤ ~ AKO SA TAM DOSTAŤ ~ AKO BYŤ (napríklad rodičom / podnikateľkou / blogerkou / frajerom;) SPÔSOBOM, KTORÝ MI PRINÁŠA RADOSŤ? 
Je tá pravá otázka. Nech ti chutí nielen cieľ, ale aj cesta k nemu. To je tisíc krát dôležitejšie, aby si zotrval. 
Prajem si, nech pre nás nič nie je povinnosť a nech objavíme, ako všetko môže byť radosť!