Tlačíš na seba?

Možno sa ti niekedy deje, čo aj mne. Keď si sadám za počítač napísať pre teba a celú komunitu tento blog, chcem, aby to bola radosť, nie povinnosť. Napriek tomu som sa pristihla, že sa viem na písanie ako na povinnosť pozerať. 


Au.


Tak ľahko sa nám srdcu blízke ciele a túžby stanú povinnosťou a zápal pre vec sa niekde vytráca, že? A radosť vystrieda nechuť, odpor, nezáujem, dostávame sa pod tlak. Samých seba.


Poznáš to. Knihu, ktorú si chcela napísať. Dočítať. Dom, ktorý staviaš pre svoju rodinu. Biznis, ktorý rozbiehaš. Projekt, ktorý ti na začiatku dával veľký zmysel. Plán behať dvakrát do týždňa, či dokončiť ten online kurz. Stál dosť veľa. Prípadne máš dohodnutú návštevu, na ktorú si sa tešila, ale sa ti na ňu zrazu nechce ísť a má razom príchuť povinnosti. Je pre našu chuť pokračovať v začatom dôležité, aby sme si zo svojich cieľov, plánov a projektov neurobili väzenie a zostali na ceste, ktorú sme si pre seba, predsa, sami vybrali pre niečo… Niečo z toho s nami rezonovalo. Páčila sa nám tá predstava. Spomeň si, aká bola? A kam pošla?


Presne pre tento dôvod, pre hľadanie radosti a vyhýbaniu sa povinnosti a tlaku na seba, píšem tento text neskôr, než som mala v pláne. Nechcela som to tak, ale akosi som sa nevedela naladiť, cítila odpor k veci. Lebo sa mi nechtiac stala povinnosťou. A keďže moje pocity sú moje GPS, pochopila som, že:

– potrebujem slobodu písať pravidelné blogy nepravidelne (a teda ich nikdy nenazvem „Nedeľný blog od Marci“ = poriadny Damoklov meč by visel nado mnou v nedeľu!) 
– potrebujem si vytvoriť z písania rituál, ktorý ma drží a teší, a ktorého sa ja držím ako ranného čierneho čaju Irish Cream s rastlinným mliekom a lyžičkou medu. Dáva chuť môjmu ránu, rámec môjmu dňu. Je mojím majákom, drží jasný smer môjho dňa. Dáva mi stabilitu a príjemnú predvídateľnosť života.
– potrebujem písať spôsobom, ktorý ma baví (nekopírovať formát niekoho iného, i keď sa mi páči). Je rozdiel v tom, čo ma baví čítať a čo písať. Kto je on, ona a kto som ja. Každý z nás píše, oslovuje a tvorí niečo iné, pre niekoho iného. Nielen pre druhých, treba aj pre seba. Nájsť si vlastný štýl, pohľad na svet, rukopis. 
– áno, chcem tvoriť a chcem v prvom rade uspokojovať chute môjho srdca, nie požiadavky mojej mysle, plánu dňa, pravidiel online marketingu a druhých ľudí, ktorí možno niečo čakajú. A preto je taaak dôležité zostať počas realizácie hocičoho v spojení so sebou. So svojimi pocitmi. Tie nám pomáhajú držať smer a hneď sa ozvú nepríjemným pocitom, stresom v strede hrude, keď zídeme z tej pravej cesty pre nás. Skoro nič nech nie je povinnosť! A takmer všetko nech je radosť! Pýtam sa, či to znie dobre, nie či je to realistické.. hm?:)

Nie si povinný poslúchať nikoho príkazy, ani vlastné.. A bolesť je tu pre teba. Červená. Značkuje terén tvojej duše. Orientuj sa podľa nej, vyhýbaním sa jej, rovnako ako sa orientuj blahom jeho nasledovaním. Zelená.


Niekedy robíme, čo nechceme a nerobíme, čo chceme. A inokedy robíme čo chceme, ale nerobíme to spôsobom, ktorý je v súlade s nami. Keď sa ti do niečoho, čo si si predsavzala, nechce, je za tým obykle jeden z dvoch dôvodov: robíš niečo, čo v skutočnosti nechceš robiť, alebo to robíš spôsobom, ktorým to nechceš robiť. Ktorý nie je v súlade s tebou. Napríklad pod nátlakom. Nedele, šéfa, či tvojho rozumu, ktorý sa stane tvojím rodičom a ženie ťa do práce. Do stretnutia. Do…

 
AKO TO ROBIŤ ~ AKO SA TAM DOSTAŤ ~ AKO BYŤ (Luboškom / rodičom / zamestnancom / podnikateľkou / blogerkou / manželom…) SPÔSOBOM, KTORÝ MI PRINÁŠA RADOSŤ? 


Je tá pravá otázka. Na ktorú si potrebuješ PRIEBEŽNE odpovedať. KAŽDÝ DEŇ. KAŽDÚ CHVÍĽU. Nech ti chutí nielen cieľ, ale aj cesta k nemu. To je tisíc krát dôležitejšie, aby si zotrval. (Než, či máš úspech alebo neúspech;) Na radosť všade, kde sa dá!

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Vaše osobné údaje budú použité len na účely vyriešenia vášho dotazu. Zásady zpracování osobních údajů