Trauma sa neukladá len ako spomienka v hlave – často sa zapisuje aj do tela. Môže sa prejavovať dlhodobým napätím, bolesťami, únavou, problémami so spánkom, trávením alebo pocitom „odpojenia“ od seba. Keď je nervový systém po náročnej skúsenosti dlhodobo v pohotovosti, telo reaguje aj v situáciách, ktoré už nie sú nebezpečné – akoby stále muselo prežiť.

Preto je dôležité rozumieť signálom tela: čo nám hovorí stiahnuté hrdlo, zovretý žalúdok, zrýchlený dych či stuhnuté ramená. Keď sa naučíme s telom pracovať jemne a bezpečne, dokážeme podporiť reguláciu, návrat pocitu bezpečia a väčšiu stabilitu v emóciách aj vo vzťahoch.

Táto téma je kľúčová aj preto, že mnohí ľudia roky hľadajú odpovede len „v hlave“ a pritom im chýba most späť do tela, ktorý pomáha znižovať hanbu, normalizovať symptómy a ukázať, že uzdravovanie je možné – krok po kroku, cez bezpečie a kontakt so sebou.

Kolektívne zranenia sú traumy, ktoré nezažíva len jednotlivec, ale celé skupiny a generácie – napríklad v dôsledku vojny, totality, chudoby, násilia, migrácie, diskriminácie či dlhodobého strachu. Takéto skúsenosti sa môžu prenášať aj nepriamo: cez rodinné príbehy, mlčanie, výchovu, kultúrne normy alebo spôsob, akým sa v spoločnosti „(ne)hovorí“ o bolesti. Často sa potom prejavujú ako nedôvera, polarizácia, hľadanie vinníkov, cynizmus, apatia, alebo naopak prehnaná potreba kontroly a bezpečia. Aj keď sa konkrétna udalosť skončila, nervový systém spoločnosti môže zostávať v móde prežitia – a to ovplyvňuje školy, pracoviská, médiá aj naše vzťahy. Preto je dôležité kolektívnym zraneniam rozumieť: pomáha to znižovať napätie, zvyšovať empatiu a vidieť širší kontext správania ľudí. Keď o nich hovoríme otvorene a citlivo, môžeme budovať odolnejšie komunity a viac bezpečia v každodennom živote. Táto téma je zároveň prevenciou – aby sa zranenia neopakovali v ďalších generáciách. Uzdravovanie nie je len individuálne, ale aj spoločenské: začína pomenovaním, porozumením a obnovou dôvery.

IFS (Internal Family Systems) je terapeutický prístup, ktorý pracuje s tým, že v sebe prirodzene máme rôzne „časti“ – napríklad časť, ktorá sa bojí, časť, ktorá tlačí na výkon, alebo časť, ktorá chce mať všetko pod kontrolou. IFS netvrdí, že s nami je niečo zlé; naopak, predpokladá, že každá časť má nejaký dôvod a pôvodne sa snažila pomôcť, často ako reakcia na bolesť či traumu. V tomto modeli sa učíme vytvárať kontakt so svojím vnútrom cez „Ja“ (Self) – stav viac pokoja, súcitu, zvedavosti a stability. Postupne spoznávame ochranné časti, ktoré nás chránia (napr. perfekcionizmus, únik, hnev), a zároveň sa jemne približujeme k zraneným častiam, ktoré nesú staré pocity (smútok, strach, hanbu). IFS je dôležitá téma, lebo veľa ľudí sa so sebou vnútorne „bije“ – IFS prináša úplne iný prístup: spoluprácu namiesto boja. Pomáha lepšie regulovať emócie, znižovať sebakritiku a uvoľňovať trauma vzorce, ktoré sa opakujú vo vzťahoch aj v správaní. Zároveň dáva zmysel aj laikom – ukazuje, že vnútorné konflikty sú normálne a riešiteľné. Keď o IFS hovoríme, normalizujeme ľudskosť a otvárame cestu k hlbšiemu sebapoznaniu a uzdraveniu, ktoré je láskavé a bezpečné.

Psychadelická terapia je forma liečby, pri ktorej sa v kontrolovanom a bezpečnom terapeutickom prostredí využívajú psychadelické látky ako podpora psychoterapie. V posledných rokoch sa výrazne rozvíja výskum, ktorý skúma ich potenciál pri témach ako depresia, úzkosť, PTSD či závislosti – vždy však v kontexte prísnych pravidiel, skríningu a odbornej starostlivosti. Dôležité je, že nejde o „zázračnú pilulku“: kľúčom je príprava, bezpečné sprevádzanie počas sedenia a následná integrácia, aby sa zážitok pretavil do reálnej zmeny v živote. Zároveň to nie je cesta pre každého – existujú riziká, kontraindikácie a veľký rozdiel medzi klinickým prístupom a neodborným užívaním. Práve preto je dôležité o psychadelickej terapii hovoriť vecne a zodpovedne, bez senzácie aj bez tabu. Táto téma otvára otázky etiky, bezpečnosti, legislatívy, dostupnosti aj kvality odborného výcviku. Pomáha tiež ľuďom zorientovať sa v tom, čo je podložené dôkazmi a čo je skôr marketing alebo mýtus. Rozprávať sa o nej môže prispieť k lepšej informovanosti, ochrane ľudí pred rizikami a k citlivej debate o tom, kde môže mať v budúcnosti svoje miesto v systéme duševného zdravia.

Vzťahová trauma vzniká v blízkych vzťahoch – najčastejšie v detstve s rodičmi alebo opatrovateľmi, ale aj v partnerských či pracovných vzťahoch. Nejde len o „to, čo sa stalo“, ale aj o to, čo chýbalo: bezpečie, stabilita, záujem, citlivá reakcia na potreby alebo ochrana. Takáto skúsenosť môže ovplyvniť, ako dôverujeme ľuďom, ako si nastavujeme hranice, ako zvládame konflikt a či sa vo vzťahoch cítime dosť „v poriadku“. Prejavuje sa napríklad strachom z odmietnutia, nadmerným prispôsobovaním sa, únikom do samoty, žiarlivosťou, kontrolou alebo opakovaním nezdravých vzorcov. Dôležité je vedieť, že tieto reakcie často nie sú „chyby charakteru“, ale naučené stratégie prežitia. O vzťahovej traume je dôležité hovoriť, lebo práve vzťahy sú miestom, kde sa trauma môže zhoršovať – aj uzdravovať. Keď porozumieme svojim vzorcom a nervovému systému, môžeme budovať bezpečnejšie vzťahy, jasnejšie hranice a viac blízkosti bez straty seba. Táto téma tiež pomáha znižovať stigmu a prináša nádej: zmena je možná, aj keď sa staré príbehy opakovali roky.

Toxický vzťah je taký, v ktorom dlhodobo chýba bezpečie, rešpekt a rovnováha – a namiesto podpory prináša stres, strach, neistotu alebo pocit, že „nie som dosť“. Nemusí ísť len o otvorené násilie; často ide o jemnejšie, ale opakované vzorce ako manipulácia, znehodnocovanie, gaslighting, kontrola, trestanie tichom, žiarlivosť, neustála kritika či prekračovanie hraníc. V takomto prostredí je nervový systém stále v pohotovosti a človek môže postupne strácať sebavedomie, kontakt so svojimi potrebami aj schopnosť dôverovať vlastnému vnímaniu. Mnohí ľudia v toxických vzťahoch zostávajú nie preto, že „nevidia“, ale preto, že ich drží trauma väzba, strach, závislosť, hanba alebo staré vzorce z detstva. Dôležité je vedieť rozpoznať varovné signály a pomenovať, čo je už za hranou – bez bagatelizovania a bez sebaobviňovania. O tejto téme je dôležité hovoriť, lebo normalizácia toxicity („také sú vzťahy“) udržiava ľudí v utrpení a izolácii. Keď sa naučíme nastavovať hranice a hľadať podporu, vzniká priestor pre zdravšie vzťahy, väčšiu stabilitu a pocit vnútornej slobody. A zároveň tým zvyšujeme bezpečie aj pre deti, kolegov či priateľov, ktorí sú súčasťou nášho sveta.

Neurodiverzita znamená, že detské mozgy sa vyvíjajú a fungujú rôznymi spôsobmi – a táto rozmanitosť je prirodzená. Zahŕňa napríklad autizmus, ADHD, dyslexiu, dyspraxiu či rozdiely v zmyslovom spracovaní, pozornosti a učení. Neurodivergentné deti často nevnímajú svet „horšie“, len inak – a preto potrebujú prostredie, ktoré im viac sedí: jasnosť, predvídateľnosť, citlivý prístup a menej hanby. Niekedy sa ich správanie mylne chápe ako neposlušnosť, lenivosť alebo vzdor, pritom môže ísť o preťaženie nervového systému, senzorické zahltenie alebo problém so sebareguláciou. Keď dospelí rozumejú neurodiverzite, vedia lepšie čítať signály dieťaťa, predchádzať meltdownom a budovať bezpečie namiesto trestov. Táto téma je dôležitá aj preto, že včasná podpora výrazne ovplyvňuje sebahodnotu dieťaťa – či vyrastie s pocitom „som divný/á“, alebo „som v poriadku a mám svoje potreby“. Rozprávanie o neurodiverzite znižuje stigmu a prináša do škôl a rodín viac empatie, praktických úprav a rešpektu. A napokon: podporou neurodivergentných detí podporujeme aj ich rodičov, učiteľov a celé triedy – lebo bezpečnejšie prostredie prospieva všetkým.

Posttraumatický stresový syndróm (PTSD) je reakcia nervového systému na extrémne alebo opakovane ohrozujúce zážitky, pri ktorých človek zažil strach, bezmocnosť alebo stratu kontroly. Nejde o „slabosť“ ani o to, že sa niekto nevie preniesť cez minulosť – ide o to, že telo a mozog môžu zostať uviaznuté v režime prežitia. PTSD sa môže prejavovať flashbackmi, nočnými morami, vyhýbaním sa spúšťačom, hypervigilanciou, podráždenosťou, úzkosťou alebo pocitom otupenosti a odpojenia. Často zasahuje do spánku, práce, vzťahov aj sebaobrazu a človek môže mať pocit, že „už nie je ako predtým“. Dôležité je vedieť, že PTSD môže vzniknúť po jednorazovej udalosti (nehoda, napadnutie), ale aj po dlhodobom strese a násilí. O tejto téme je dôležité hovoriť, lebo veľa ľudí sa trápi potichu a hanbí sa za symptómy, ktoré sú pritom pochopiteľnou reakciou na preťaženie systému. Keď PTSD rozumieme, vieme lepšie vyhľadať vhodnú pomoc, podporiť blízkych a znížiť stigmu okolo duševného zdravia. A najmä: PTSD je liečiteľné – správna odborná podpora, bezpečné prostredie a trauma-informovaný prístup dokážu priniesť úľavu aj reálnu obnovu kvality života.

Súcitné dotazovanie, známe ako Compassionate Inquiry® (CI) od Dr. Gabora Matého, je prístup, ktorý spája jemnú zvedavosť so súcitom. Namiesto rýchleho hodnotenia sa pýta: Čo sa deje pod povrchom? a Aká bolesť, potreba alebo skúsenosť stojí za týmto správaním či prežívaním? CI vychádza z toho, že mnohé naše reakcie – úzkosť, hnev, perfekcionizmus, závislosti či „zamrznutie“ – často nie sú problém samy o sebe, ale spôsob, ako sme sa kedysi naučili prežiť. Keď sa pýtame súcitne, vytvárame bezpečnejší priestor, v ktorom sa môžu ukázať emócie a telesné signály bez hanby a tlaku. Tento prístup pomáha rozpoznať staré vzorce, ktoré si nesieme do vzťahov, práce aj rodičovstva, a postupne ich meniť. Je dôležité o ňom hovoriť, lebo veľa ľudí žije s vnútorným presvedčením „som pokazený/á“ – CI prináša nový pohľad: „má to zmysel, niekde to vzniklo“. Nejde o ospravedlňovanie škodlivého správania, ale o pochopenie koreňov, aby sme mohli zodpovedne robiť iné voľby. A práve tento posun – od hanby k porozumeniu – býva pre mnohých zásadným začiatkom uzdravovania.

Somatic Experiencing® (SE) je prístup k práci s traumou, ktorý vytvoril Dr. Peter A. Levine a zameriava sa na to, ako trauma pôsobí v tele a nervovom systéme. Pre nás má táto téma aj výnimočný rozmer – zakladateľ SE, Dr. Peter A. Levine, je naším špeciálnym hosťom Trauma konferencie. V SE sa trauma nechápe len ako „zlá spomienka“, ale ako nedokončená stresová reakcia, ktorá môže v tele zostať uviaznutá (napätie, hypervigilancia, úzkosť, otupenosť, odpojenie, panika). Namiesto toho, aby sme človeka tlačili do znovu-prežívania, SE pracuje jemne a po malých krokoch – cez vnímanie telesných signálov, bezpečia a postupné uvoľňovanie nahromadenej energie. Dôležitým princípom je „titrácia“ (dávkovanie) a „pendulácia“ – prirodzené striedanie medzi tým, čo je náročné, a tým, čo je stabilizujúce, aby sa systém nezahltil. Cieľom je obnoviť schopnosť regulácie, pocit ukotvenia a živosti, nie len „pochopiť to hlavou“. O tejto téme je dôležité hovoriť, lebo veľa ľudí sa roky snaží fungovať cez vôľu a výkon, no ich telo stále reaguje, akoby bolo v ohrození. SE prináša praktickú cestu, ako sa vrátiť k bezpečiu v sebe a postupne meniť trauma vzorce, ktoré ovplyvňujú spánok, emócie aj vzťahy. Normalizuje aj to, že uzdravovanie je telesný proces
– a keď sa telo upokojí, mení sa aj myseľ a život ako celok.

Liečenie nervového systému znamená učiť sa znovu cítiť bezpečie – v tele, v emóciách aj vo vzťahoch. Keď prežijeme stres alebo traumu, nervový systém môže zostať „zaseknutý“ v pohotovosti (napätie, úzkosť, podráždenosť) alebo v útlme (otupenosť, únava, odpojenie, bezmocnosť). Mnohé symptómy, ktoré si ľudia vyčítajú, sú v skutočnosti signály tela, že je preťažené a snaží sa chrániť. Liečenie preto často nie je o tom „vydržať viac“, ale o tom regulovať sa jemne a postupne: dychom, pohybom, uzemnením, rytmom, bezpečnými vzťahmi a schopnosťou všímať si, čo sa v nás deje. Dôležitá je aj psychoedukácia – pochopiť, prečo reagujem takto, a prestať sa za to hanbiť. Keď sa nervový systém stabilizuje, zlepšuje sa spánok, trávenie, schopnosť sústrediť sa, zvládať konflikty aj prežívať radosť. O tejto téme je dôležité hovoriť, lebo veľa ľudí sa snaží „opraviť hlavu“, no ich telo stále žije v alarmovom režime. Uzdravovanie sa potom stáva realistickejším: malé kroky, opakovanie, bezpečie – nie tlak na výkon. A práve táto cesta často prináša najhlbšiu a najtrvalejšiu zmenu.

Biofeedback je metóda, ktorá nám pomáha „vidieť“ v reálnom čase, čo sa deje v tele – napríklad ako dýchame, ako reaguje srdcový rytmus, napätie svalov, potivosť či variabilita srdcovej frekvencie (HRV). V praxi to funguje tak, že senzory zachytávajú telesné signály a zariadenie ich zobrazí, takže človek sa učí vedome ovplyvňovať reguláciu nervového systému. Nie je to test výkonu, ale tréning: krok po kroku si všímame, čo telo upokojuje a čo ho naopak aktivuje. Biofeedback sa používa pri úzkosti, strese, panike, nespavosti, migrénach, ADHD, vyhorení či pri zotavovaní sa po traume – často ako doplnok psychoterapie. Veľkou výhodou je, že dáva konkrétnu spätnú väzbu a pomáha ľuďom, ktorí „nevedia cítiť telo“, získať istotu, že zmena je možná. Zároveň podporuje sebadôveru: namiesto pocitu „nezvládam to“ prichádza skúsenosť „viem sa regulovať“. O biofeedbacku je dôležité hovoriť, lebo spája vedu a prax – prináša merateľnosť, motiváciu a zrozumiteľné vysvetlenie, prečo niektoré techniky fungujú. A keď sa regulácia stane zručnosťou, prenáša sa aj do bežného života – do práce, rodičovstva, vzťahov aj náročných situácií.

Peter A. Levine, Ph.D., svetoznámy neurovedec je špeciálnym hosťom tohtoročnej Trauma konferencie. 

Vo svojej práci ukazuje, že trauma nežije len v príbehoch, ale predovšetkým v tele a nervovom systéme. Prináša hlboké porozumenie tomu, ako môže citlivý, telesne orientovaný prístup podporiť prirodzenú schopnosť organizmu uzdravovať sa a znovu nájsť pocit stability, bezpečia a vitality. Je tvorcom metódy Somatic Experiencing®, prirodzeného a neurobiologicky podloženého prístupu k liečbe traumy. Má doktoráty z biofyziky aj psychológie. Je zakladateľom a prezidentom Ergos Institute for Somatic Education a zakladateľom a poradcom organizácie Somatic Experiencing International.

Dr. Levine nedávno dokončil svoju autobiografiu An Autobiography of Trauma: A Healing Journey a je autorom viacerých celosvetovo úspešných kníh o traume, vrátane Waking the Tiger: Healing Trauma, ktoré boli preložené do viac ako 29 jazykov. Získal ocenenia za celoživotný prínos od Psychotherapy Networker a US Association for Body-Oriented Psychotherapy. Naďalej vedie workshopy zamerané na liečenie traumy po celom svete.

Marci je zakladateľka Trauma konferencie a absolventka viacerých zahraničných výcvikov zameraných na liečbu traumy. Vzdeláva sa u Thomasa Hübl, Aimie Apigian, Janiny Fisher a v prístupoch ako polyvagálna teória či IFS. Minulý rok ukončila výcvik facilitátorky kolektívnej traumy (CTFT).

Roky prechádza osobnou transformáciou – od obete, cez konfrontáciu s vlastnými tienistými časťami, až po terapeutickú prax. Táto jej cesta pokračuje a prináša hlboké osobné aj kolektívne vhľady a poznanie traumy ako spoločného menovateľa väčšiny duševných, telesných, vzťahových i spoločenských problémov. Z vlastnej bolestnej skúsenosti, dlhoročného liečenia a štúdia seba i druhých cíti volanie hovoriť o individuálnej, rodovej a kolektívnej traume otvorene a nahlas – a tým prispievať k väčšej vedomosti, regulácii a kvalite života.

Vo svojej terapeutickej práci a programoch sa zameriava na somatické prežívanie, medziľudské vzťahovanie, uvoľňovanie traumy z tela a reguláciu nervovej sústavy.

Je zakladateľkou platformy Nová psychológia, kde prostredníctvom webu a sociálnych sietí prináša nové poznatky z oblasti traumy a psychológie. Ko-facilituje medzinárodné laboratórium zamerané na liečbu zneužívania v detstve, vedie online liečebnú komunitu Psychologická kaviareň   a tvorí programy, ako napríklad 21-dňová somatická cesta (začína v máji;).

Na tohtoročnej Trauma konferencii vystúpi ako moderátorka viacerých tém a zároveň otvorí tému traumy v úvodnej v panelovej diskusii s Barbi.

Lukáš Srbecký je terapeut s viac ako desaťročnou praxou v individuálnej terapii. Vo svojej práci sa dlhodobo venuje skúmaniu ľudskej psychiky a hľadaniu citlivých a účinných ciest k uzdraveniu psychických aj telesných ťažkostí. Spolu so svojím tímom pravidelne vedie workshopy holotropného dýchania v Brne.

Jeho profesijná cesta vyrástla z osobnej skúsenosti s dlhodobými zdravotnými a psychickými výzvami, ktoré ho priviedli k hlbšiemu porozumeniu prepojenia medzi telom, emóciami a vnútorným prežívaním. Táto skúsenosť významne formovala jeho rešpektujúci, bezpečný a trauma-informovaný prístup k práci s klientmi.

Kľúčovým pilierom jeho terapeutickej práce je metóda Internal Family Systems (IFS) – psychoterapeutický prístup práce s vnútornými časťami, ktorý podporuje porozumenie vnútorným konfliktom, rozvoj sebasúcitu a postupné obnovovanie vnútorného pokoja a celistvosti. IFS vníma ako hlboký a prirodzený spôsob práce s traumou, ktorý rešpektuje tempo a kapacitu nervového systému.

Popri IFS vo svojej praxi čerpá aj zo skúseností s psychoterapiou orientovanou na telo (Biosyntéza), holotropným dýchaním, ako aj z práce s rozšírenými stavmi vedomia a ďalších integratívnych prístupov, ktoré podporujú celostné uzdravovanie človeka.

Na Trauma konferencii sa bude venovať metóde Internal Family Systems (IFS) a jej využitiu pri práci s traumou.

Markéta Černoušková  je psychosomatická terapeutka a zakladateľka organizácie Moudrost soucitu  a iniciatívy Body Mind Unity. Dlhodobo sa venuje prepájaniu práce s telom, emóciami a nervovým systémom – a prináša do verejného priestoru témy traumy, súcitu a uzdravovania v zrozumiteľnej, praktickej podobe.

Jej profesijná cesta vyrástla aj z osobnej skúsenosti s uzdravovaním ranej traumy, ktorá ju priviedla k hlbšiemu porozumeniu tomu, ako sa psychické zranenia zapisujú do tela a ovplyvňujú naše prežívanie, vzťahy aj zdravie. Tento záujem preniesla do svojej práce s klientmi aj do vzdelávania a osvety.

Kľúčovým pilierom jej prístupu je Compassionate Inquiry® (Súcitné dotazovanie) Dr. Gabora Maté, v ktorom pôsobí ako certifikovaná terapeutka (practitioner). Vo svojej praxi kombinuje hlbokú prácu s emóciami a podvedomými vzorcami so somatickým vnímaním a podporou regulácie nervového systému.

Popri terapeutickej práci stojí aj za vznikom medzinárodných podujatí a projektov pod značkou Body Mind Unity, ktoré prinášajú do Česka a regiónu špičkových odborníkov na traumu, neurovedu a psychoterapiu a podporujú kultúru uzdravovania postavenú na súcite, bezpečí a prepojení tela a mysle.

Na Trauma Konferencii sa zúčastní panelovej diskusie s Marci a Barbi.

V rámci svojej práce sa venuje pomoci a podpore žien ktoré čelili narcistickému správaniu zo strany partnera, rodiča, či kolegu. Jej cieľom je vysvetliť žene, čo sa reálne deje v jej živote a postupne jej krok za krokom pomôcť k nadobudnutiu strateného sebavedomia a finančnej nezávislosti. Téme narcizmu sa venuje už dlhodobo, nakoľko sa s ňou sama stretla a pocítila ju na vlastnej koži. O danej téme napísala niekoľko kníh (Nikdy viac, Uzdravenie...). Práci s klientami sa venuje už niekoľko rokov, najskôr ako lektor cudzieho jazyka a neskôr ako kouč v rámci občianskeho združenia. Okrem toho je zakladateľkou podporných skupín pre obete narcistického zneužitia v partnerských vzťahoch Nikdy viac© pre ženy a Nikdy viac (muži) na Facebooku a azylového domu, ktorý slúži ako útočisko, a zároveň nová štartovacia čiara pre ženy s deťmi v núdzi. Sama je milujúcou a podporujúcou matkou dvoch detí, vďaka ktorým napreduje ďalej a vie, že jej práca má význam ako pre ňu, tak pre spoločnosť.

Na Trauma konferencii 2026 bude rozprávať o téme toxické vzťahy a ich následky.

Petra Mandovcová (Čechová) pôsobí pod značkou EntheoSpace ako psychologička a sprievodkyňa v oblasti transpersonálnej psychológie, poradenstva a práce s rozšírenými (holotropnými) stavmi vedomia. Vo svojej práci prepája psychologické poznanie s hlbokým porozumením prepojenia medzi telom, emóciami a vnútorným prežívaním.

Jej profesijná cesta vyrástla aj z osobnej skúsenosti s psychosomatickými ťažkosťami, ktoré ju priviedli k obratu smerom dovnútra – k práci s nespracovanými emočnými obsahmi a k prístupom, ktoré podporujú prirodzenú schopnosť psyché a tela obnovovať rovnováhu. Práve transformačná skúsenosť s holotropnými stavmi vedomia ju motivovala k štúdiu psychológie a k budovaniu vlastnej praxe.

Vzdelanie získala v psychológii na Masarykovej univerzite v Brne a svoje odborné zameranie ďalej rozšírila medzinárodným výcvikom Grof® Legacy Training (HOLOS), zameraným na transpersonálnu psychológiu a Grofovo®/holotropné dýchanie. Vo svojich záverečných prácach sa venovala tematike psychedelík a ich potenciálu v psychoterapii.

Na Trauma konferencii prinesie pohľad transpersonálnej psychológie a práce s rozšírenými stavmi vedomia – s dôrazom na bezpečie, integráciu a citlivý, rešpektujúci prístup k nervovému systému.

Monika je psychologička, certifikovaná trauma-terapeutka a supervízorka prístupu Gabora Maté - Compassionate Inquiry®. Je zakladateľkou Soma Care - Inštitútu trauma-informovaných prístupov a autorkou a facilitátorkou psychosomatického kurzu Soulladění. 

Jej online kurzami a kruhmi prešlo viac ako 3000 ľudí a jej dlhodobým zámerom je šíriť trauma-informovaný prístup v terapeutickej, vzdelávacej a komunitnej praxi.

Vo svojej práci vychádza z holistického pohľadu na človeka a integruje psychologické, somatické a tvorivé prístupy. Absolvovala výcviky v katatýmno-imaginatívnej psychoterapii, mindfulness, focusingu, EMDR, IFS (práca s časťami), terapeutickej a trauma-senzitívnej joge, arteterapii a energetickej medicíne. V rámci Compassionate Inquiry pôsobí ako certifikovaná terapeutka a mentorka a podieľala sa na vedení skupín a kruhov.

Kľúčovým pilierom jej práce je Compassionate Inquiry (CI) – jemný a zároveň hlboký terapeutický dialóg, ktorý umožňuje kontakt so skrytými vnútornými časťami, uzdravenie raných zranení a návrat k vnútornej celistvosti, autenticite a súladu so sebou samým.

 Vo svojej viac než 20-ročnej terapeutickej praxi Monika prepája súcitné skúmanie s prácou s telom, imagináciou, arteterapiou a trauma-senzitívnou jogou, aby klienti mohli znovu nadviazať vzťah so svojím telom, emóciami a prežívaním a žiť svoj život z miesta väčšej slobody a pravdivosti. 

„Keď sa odpojíme od plynúceho prúdu nášho prežívania, uviazneme. Akonáhle sa znovu spojíme s telom, myseľ sa utíši a nastolí sa proces uzdravenia.“

Na Trauma konferencii 2026 vystúpi ako spíkerka v diskusii na tému Ako Compassionate Inquiry pristupuje k liečeniu traumy.

Zdeněk je riaditeľ a zakladateľ Institútu léčení a prevence traumatu, lektor trauma informovaného prístupu, terapeut Somatic experiencing, spoluzakladateľ organizácie Síla duše, ktorá vytvára tzv. restoratívne sociálne prostredie, kde sa môžu ľudia cez trasparentnú kruhovú komunikáciu a kontemplatívne prístupy, kruhy a workshopy spoluregulovať vo vzťahoch a v sunáležitosti. Týchto kruhov je založených v Česku okolo 500 a prešlo nimi cez 6000 účastníkov.

Zdeněk absolvoval výcvik v Somatic experiencing v rokoch 2007 až 2010 v Londýne u Raja Salwam a potom pokračoval účasťou vo výcviku Somatic experiencing v Čechách, ktorý spoluinicioval u Ita Wiedemana. Spolupracoval na publikácii knihy Probuzení Tygra a ďalších kníh Dr. Petra Levina v ČR a uvedení Somatic Experiencing v ČR. 

Je tiež autorom 3 kníh, z toho 1 bestselleru so svojou ženou Šárkou Láska bez pout o sebaregulácii v partnerských vzťahoch. So svojou manželkou Šárkou a nadačným fondom pre rozvoj plného vedomia iniciovali produkciu, preklad a šírenie filmu Moudrost traumatu v Česku a na Slovensku.

Zdeněk absolvoval Timeless Wisdom tréning u Tomasa Hubela a spolupracuje s Thomasom cez svoj inštitút na témach šírenia povedomia o uzdravení kolektívnej traumy. Je tiež signatár projektu Karla Janečku Archa 21. 

Zdeněk je tibetským buddhistom s kresťanskými koreňmi a podniká púte a meditačné retreaty v Himalájach a keď je mier, tak v Jeruzaleme a v Negevskej púšti. 

Bol jedným z iniciátorov mužských kruhov a bezpečného prostredia duševnej restorácie pre mužov v ČR od roku 2005.

Na Trauma konferencii sa spolu s moderátorkou Marci porozprávajú na tému stupňovanie kríz doma i vo svete.

Venuje sa komplexnej diferenciálnej diagnostike symptómov porúch ako je ADHD, Autizmus, Aspegerov syndróm, špecifické poruchy učenia, komplexná vývinová traumatizácia a PTSP. Pracuje so zobrazovacími metodikami a technikami ako je EEG, EKG a Audio, osteopatické vyšetrenie a pod., a hľadá príčiny symptómov týchto porúch už od účelu splodenia cez pôrod, neuropsychologický a neuromotorický vývin až k rozvoju kortexu, kde už je viditeľné všetko, čo sa v priebehu vývinu stalo.

Je autorkou neurologických vzorcov EEG u týchto porúch s popisom ich symptomatiky a vplyvu na funkcionalitu. Sama je žena s mozgom, ktorému sa dnes hovorí neurodivergentný, ale nechcela žiť kompenzačný život a stále niečo prelepovať a zliepať, a preto sa pustila do analýzy najprv svojich symptómov a potom symptómov svojich klientov, čo ju dostalo až sem – od kortexu (EEG biofeedback) až po účel splodenia a prácu s mozgovým kmeňom a limbickým systémom.

Je autorkou pravohemisferálnej hry, metodiky na prácu s ľavohemisferálne orientovanými deťmi a oslabenou funkciou limbického systému. Absolvovala Levinov výcvik SE, trauma-orientovaný prístup, a snaží sa vo svojom prístupe zohľadňovať aj polyvagálnu teóriu od Stevena Porgesa.

Na konferencii sa bude venovať téme neurodivergentné deti a odlišnosti vo fungovaní ich mozgu, čo to spôsobuje a ako s tým vie pomôcť EEG biofeedback. V tejto oblasti vyvinula diagnostický manuál, ktorý dokáže rozlíšiť, kto bude profitovať z práce na kortexe (biofeedback), kto potrebuje pracovať na úrovni limbického systému a kto na úrovni kortexu, aby sa symptomatika neurodivergencie integrovala v prospech klienta.

Viac z jej portfólia si môžete prečítať na: www.komplexka.sk, www.trenujmozog.sk, www.pravohemisferalnahra.eu, www.tppt.sk 

Na Trauma konferencii 2026 bude spíkerkou na tému Neurodiverzita, neuroatypické deti a EEG Biofeedback.

Miroslav Světlák je klinický psychológ, psychoterapeut a vysokoškolský pedagóg. Dlhodobo pôsobí v Brne, kde sa venuje prepojeniu psychiky a tela v kontexte zdravia, stresu a psychosomatiky. Vo svojej práci prepája klinickú prax s výskumom a prináša zrozumiteľný pohľad na to, ako naše prežívanie formuje každodenné fungovanie.

Ťažiskom jeho odborného záujmu sú emócie, regulácia stresu, všímavosť (mindfulness) a mechanizmy, vďaka ktorým sa človek učí orientovať vo svojom vnútornom svete. Zaujíma ho, ako sa z biologických reakcií, vzťahových skúseností a životných udalostí postupne skladá obraz seba samého – „ja“ – a ako sa tento proces môže v záťaži narušiť, alebo naopak posilniť.

Vo svojej praxi aj v edukácii kladie dôraz na bezpečný, rešpektujúci prístup a na to, aby boli poznatky modernej psychológie použiteľné v reálnom živote – pri úzkosti, dlhodobom napätí, preťažení či vyčerpaní. Tému duševného zdravia približuje cez konkrétne súvislosti medzi telom, nervovým systémom, emóciami a správaním.

Na Trauma konferencii sa bude venovať téme „Ako vzniká ja“ – ako sa formuje identita, sebaprežívanie a vnútorná stabilita, a čo všetko tieto procesy ovplyvňuje v priebehu života.

Barbi je spolutvorkyňa a organizátorka Trauma konferencie a pôsobí v iniciatíve Nová psychológia, kde sa venuje prepájaniu odborných poznatkov o traume s praxou a ich sprístupňovaniu širokej verejnosti na Slovensku a v Česku. Je marketingová a projektová manažérka, ktorá do komunikácie duševného zdravia prináša ľudskosť, zrozumiteľnosť a dôraz na bezpečie.

Aktuálne je študentkou trauma - informovaného integratívneho výcviku v Somacare Institute, v ČR, kde si prehlbuje porozumenie práci s nervovým systémom, trauma-informovaným prístupom a integračným rámcom pomoci. Dlhodobo sa zaujíma o témy ako regulácia nervovej sústavy, polyvagálna teória, somatické prístupy, IFS a o to, ako sa dá komplexná psychológia prekladať do konkrétnych krokov využiteľných v každodennom živote, vzťahoch aj v práci.

Na tohtoročnej Trauma konferencii bude moderovať vybrané rozhovory a diskusie a pomáhať vytvárať bezpečný priestor pre citlivé, ale praktické témy, ktoré majú reálny dopad na život ľudí.

Vyštudovala psychológiu a už štvrtý rok pôsobí v iniciatíve Nová psychológia, kde sa podieľa na tvorbe a fungovaní projektov zameraných na duševné zdravie. V rámci tímu sa stará o vizuálnu stránku, technické zabezpečenie, sociálne siete a komunikáciu s klientmi, členmi a účastníkmi podujatí, čím pomáha prepájať odborný obsah s dostupnou a zrozumiteľnou formou pre verejnosť.

Je súčasťou organizačného tímu Trauma konferencie, kde sa podieľa na jej príprave, koordinácii a celkovom priebehu po obsahovej aj technickej stránke. Dlhodobo ju zaujíma psychológia, trauma-informovaný prístup a spôsoby, ako prinášať komplexné psychologické poznatky do praxe citlivo, zrozumiteľne a bezpečne.

Vo svojej práci kladie dôraz na detail, funkčnosť a atmosféru bezpečia – tak v online priestore, ako aj pri živých podujatiach. Jej cieľom je, aby sa odborné témy o duševnom zdraví dostávali k ľuďom zrozumiteľne, ľudsky
a s rešpektom k ich prežívaniu.