Trápi ťa čo vidíš vonku? Pozri sa dovnútra

Život sa zlepší hneď ako pochopíš jednu vec. Tú istú spomínam v terapii takmer s každým klientom: to, čo vidíš vonku je vnútri teba. Vonkajšia realita je zrkadlo. A nemá zmysel naprávať zrkadlo, keď sa ti nepáči, čo v ňom vidíš!

Väčšiu časť života som videla problém mimo seba. Vo veciach a ľuďoch, ktoré a ktorých som nemohla zmeniť, lebo to nie je v ľudských silách. Obviňovala som druhých a svet ako taký za svoje mizérie, sklamania, smútila a hnevala sa na nich za to, ako sa cítim. Chyba. Uvediem príklad, resp. krátky príbeh, ktorý je skutočný, lebo sa stal.

Mne.

4 mesiace po narodení nášho dieťaťa som vedela, že vzťah s mojim mužom nie je dobrý. Že to nie je to, čo pre seba chcem. Že sa trápim a chradnem. Rozhodne nekvitnem. Ale ešte ďalšie 3 roky mi trvalo, kým som vzťah ukončila. 3 dlhé roky negatívnej energie, insomnie, chorôb a z menšej časti dobrého a z väčšej časti toxického vzťahu. Okrem hádania, priznávam aj úprimnej snahy zlepšiť chod vecí, dohadovaním sa, vysvetľovaním potrieb, prosením a návštevou psychológa. Pardón psychológov, aj párového. Nič nepomohlo. Prečo som neodišla skôr? Lebo tak, ako píšem v predchádzajúcom blogu, nedokázala som to. Napriek tomu, čo mi hovoril rozum, niečo ma v ňom držalo. Vedela som, že som na vzťahu závislá.

Detaily fascinujúcej cesty, ktorá nasledovala raz ešte popíšem. Pre pointu a krátkosť textu je podstatnejší výsledok.

Tu je.

Čo robiť keď ti na niekom niečo vadí a nedarí sa ti to prijať, zmeniť ani odísť?

Pozri sa do seba. Uvedomila som si, že naozaj do bodky všetko „zlé“, čo „mi robí“ môj muž a „čo mi vadí“ na mojom mužovi, je to isté, čo v prvom rade ROBÍM SAMA SEBE a VADÍ MI NA SEBE. Až keď som uvidela fakt, že ja som sama so sebou večne nespokojná, nie som pre seba dostatočnou oporou, som k sebe netolerantná, kritická a zlá, neprepáčim si ani chybyčku, neprihliadam na svoje pocity, nevážim si seba, očakávam od seba príliš veľa a samu seba v skutočnosti naozaj nemilujem…a podobne…suma sumárum, až keď som pochopila, že nie som v prvom rade pre seba dosť dobrá, som prestala potrebovať, aby mi to môj muž zrkadlil. Rozišli sme sa. A zrazu vcelku ľahko a v dobrom.

Hneď ako som začala mať seba radšej, vážiť si seba viac a zaobchádzať so sebou lepšie, som nezniesla pri sebe niekoho, kto menej. Úplne logické a samozrejmé, však?

Vzťahy sú nádherné, lebo ukazujú, to, čo je už v nás. Vrana k vrane sadá, podobné priťahuje podobné a vždy si teda priťahujeme a ponechávame v živote iba to, čo sami vysielame. Nič viac a nič menej. A vždy sa uspokojíme s takou láskou a vzťahmi, akú si myslíme, že si zaslúžime. Väčšinou nevedome. Priatelia vždy. Nie, ani ty priateľu, nie si výnimka z tohto pravidla, hoci by sa ti to možno páčilo, lebo pozícia obete ti zvláštnym spôsobom dlhodobo vyhovuje. Žiaľ aj upevňuje tú nepríjemnú pozíciu, z ktorej sa túžiš dostať, lebo obeť je od svojej podstaty závislá na vinníkovi či okolnostiach a sama nič nezmôže. Prepáč zle hovorím, nevyhovuje ti to. Vždy je totiž lepšie si uvedomiť, že za všetko v svojom živote si môžem sama a všetko mám v svojich rukách. Poukazuje to na osobnú silu, tak sa jej prosím nevzdávaj. Lebo keď si vieme 3 roky vyrábať peklo, vieme si vyrábať aj nebo. Naveky amen.

Tie isté pravidlá.

P.S. Nielen vzťahy, aj vojny v tomto svete odrážajú naše vnútorné boje a konflikty. Aspoň že už vieme, kde začať budovať svetový mier. Nedoporučujem priveľmi riešiť zrkadlo.