Minulosť môžeš prepísať

I keď ti všetci svorne hovoria, že čo sa stalo, to už nezmeníš… Lenže čo keď ťa minulosť stále ťahá späť a to, čo sa udialo kedysi, neustále ovplyvňuje tvoju súčasnosť? Čo keď nevieš len tak zabudnúť?

Minulosť je len príbeh a každý príbeh sa dá prepísať!

Súhlasím s tým, že prehnané pozeranie do minulosti je zbytočné a človek by mal žiť tu a teraz a hľadieť dopredu, teda tam, kam sa pozerajú jeho oči, ale…

Keď to nedokážeš a stále ťa to ťahá dozadu, k udalosti či obdobiu spred mesiaca, roka, 10tich či 30tich rokov, znamená to, že nemáš integrovanú minulosť, nevieš sa s ňou vnútorne vysporiadať. Ťahá ťa to dozadu, lebo sú v tebe stále aktívne toxické emócie, ktoré sa vyliali v mieste bolestivej udalosti. A keď sa obzeráš späť, opäť prežívaš to, čo kedysi. Tú trpkú, jedovatú chuť niečoho, čo ťa zranilo. A je jedno, či sa ti niečo zlé deje v prítomnosti alebo to prežívaš vracaním sa k tomu v myšlienkach a predstavách, na úrovni tela prebiehajú tie isté hormonálne, stresujúce procesy. Čiže pohľad do minulosti ťa opakovane traumatizuje. V takomto prípade stojí za to minulosť prepísať a pokúsiť sa sprievodné toxické emócie rozpustiť.

Žijeme vždy len v prítomnosti. A minulosť je vždy len príbeh. Keď sa k nej vraciaš, je to vlastne len niečo, čo si predstavuješ. A hoci samotné udalosti spätne zmeniť nemôžeš, vieš zmeniť pohľad na ne. Keď zmeníš pohľad na to, čo sa odohralo, zmeníš tým svoju skúsenosť, zážitok z nej. A keď sa vieš pozrieť na vec aj z takého uhla pohľadu, že na čo bolo to zlé dobré, môžeš navyše z minulosti vyťažiť poklad, ktorý každá negatívna skúsenosť v sebe skrýva. Tak ako každá minca má dve strany, skutočne platí, že všetko zlé je aj na niečo dobré. Nevyhnutná je však určitá vnútorná práca, aby si sa vedela na to, čo sa odohralo v minulosti, pozrieť z rôznych úrovní.

Cesta k odpusteniu vedie cez tri úrovne pravdy

Základ je uvedomiť si, že existujú viaceré úrovne pravdy, teda uhly pohľadov, ktorými sa na veci pozeráme, a z ktorých veci hodnotíme. (Kriváň je z pohľadu Slovenska zahnutý doľava a z pohľadu Poľska doprava. Tak kto má pravdu?) Keď sa na vec pozeráš len zo svojho osobného uhla pohľadu, tak vnímaš, že ti bolo ublížené. A je to pravda. Napríklad, keď si bol malý chlapec, bol ku tebe otec zlý. Ale keď zoberieme do úvahy pravdu rodinnú, to už je vyšší, globálnejší pohľad na vec. Čo spôsobilo, že sa otec ku tebe správal, ako sa správal? V akom prostredí vyrastal? Potrebuješ si uvedomiť, že emocionálne zranenia sa prenášajú z pokolenia na pokolenie, pokiaľ sa nezahoja. Keď bol otec v detstve zneužívaný svojim otcom, je dosť pravdepodobné, že v ňom bude tiež veľa toxických emócií a bude ďalej zraňovať najbližších. Kým nezahojíš vlastné zranenia, odovzdávaš ich ďalej. Chtiac či nechtiac. Prepísanie minulosti je súčasťou procesu liečby duševných zranení.

No a potom je tu okrem osobnej a rodinnej ešte vyššia, univerzálna rovina pravdy, ktorá hovorí o tom, že si sem všetci prichádzame po nejakú skúsenosť. Viacerí mystici a ľudia s mimotelovými skúsenosťami poukazujú na duševné kontrakty, ktoré medzi sebou uzatvárame ešte pred narodením. Teda, že sa dohodnem s inou dušou, čo spolu zažijeme a čo mi urobí – keď sa chcem napríklad naučiť odpúšťať, dohodnem sa s nejakou inou dobrou dušou, aby mi z lásky ku mne a s rešpektom k mojej duševnej evolúcii urobila niečo veľmi zlé. A po zrodení v tomto svete dodrží slovo. Je to nepríjemné, no musíme sa rozpomenúť na ten kontrakt. Krásne o tom píše Donald Neal Walsch, známy americký autor bestselleru Hovory s Bohom. Preto keď prejdeme nejakou zlou skúsenosťou, mali by sme chcieť pochopiť, na čo to bolo dobré. Čo tá zlá skúsenosť má vo mne rozvinúť, čomu ma naučiť, aby som sa mohla stať lepším človekom?

Keď sa pozrieš na svoje minulé zranenia a udalosti z rôznych strán, ľahšie prídeš k zmiereniu a odpusteniu. A postupne môžeš zmeniť negatívny náboj všetkého, čo sa ti stalo.

Alchýmia premeny zlého na dobré

Sama som ako dieťa mala ťažké detstvo a bola psychicky i fyzicky zneužívaná. No v konečnom dôsledku to bolo to najlepšie, čo sa mi stalo. Táto negatívna skúsenosť ma pripravila na moje životné poslanie lepšie ako vysoká škola. Potrebovala som si zlé veci prežiť na vlastnej koži a dostať sa z toho celá a lepšia, aby som vedela pomáhať iným z podobne beznádejných situácií. To, čo robím, nemám len naučené v teórii, ale odkráčané v praxi a preto práca, ktorú robím, je lepšia a napĺňa ma veľkým uspokojením. Odovzdávam druhým to, čo mne samej pomohlo a pomáha k chutnejšiemu životu. Nikto z nás sa nepohne ďalej pozitívnym smerom, kým zlú skúsenosť neintegruje, neobjíme v láske alebo ju aspoň nepustí z hlavy. Preto “odpustiť” je od slova “pustiť”. Stále vidím, čo zlé sa stalo, ale viem to pustiť, nechať to za sebou. Kým som s udalosťou v konflikte, bude ma bolieť a magneticky priťahovať, budem sa v nej rýpať a každým jedným pohľadom späť do minulosti si sypať soľ do rany.

Mala som klientku, ktorá mala od detstva zlosť na matku za to, že bola pri jej výchove extrémne úzkostlivá a ochranárska, nepúšťala ju samú ani na krok. A to aj v dobe, keď jej rovesníci už chodili všade po vlastných. Pre túto klientku to bola dlhodobá trauma, ktorá v nej spôsobila silný odpor voči vlastnej matke. Keď sme na tom popracovali a po tom, ako som samozrejme pochopila a potvrdila klientkinu nespokojnosť a pocit uväznenia, sprostredkovala som jej matkin pohľad: To, že ťa tvoja mama nepustila z ruky, jej pomohlo cítiť sa bezpečne a voľnejší režim by ju bol destabilizoval natoľko, že to mohlo narušiť váš rodinný systém. Ona robila všetko, čo potrebovala robiť, aby zachovala kontinuitu rodiny a cítila sa pritom pri sile a bezpečne. Keby matka urobila niečo, na čo nebola vnútri pripravená – napr. dôverovať zároveň dcére i životu ako takému – teda by ju v tej dobe púšťala samú do školy a na krúžky, mala by v sebe ešte viac úzkosti než bežne mala a ten strach by ju destabilizoval… Keď sme si to takto rozmenili na drobné, dcéra pochopila, že tým, že spolupracovala s mamou a nechala sa ňou sprevádzať do neskorého veku, pomohla zabezpečiť aj svoju kontinuitu a mohla mať pre seba doma silnejšiu matku. Veľakrát to, čo sa dialo v našom detstve, bol jediný spôsob, akým si naši rodičia dokázali zabezpečiť pocit, že majú život pod kontrolou a že sú silní.

Neviem, čo ma ťaží

Možno aj tebe sa stáva, že nevieš presne pomenovať, čo ťa v minulosti tak zranilo, že teraz opakuješ tie isté vzorce správania, ktoré ti v konečnom dôsledku ubližujú, alebo ťa obmedzujú. To však nie je problém. Dá sa na to prísť pomocou psychoterapie. Platí pritom, že mnohé zranenia si utŕžil v detstve a to najmä od rodičov alebo iných autorít, ktoré sa o teba starali, či od spolužiakov a ľudí v tvojom okolí. Z týchto zdrojov sa na teba prenáša aj strach a úzkosti.

Keď rodič nedovolí malému dieťaťu liezť na preliezky či stromy, lebo sa oň úzkostlivo bojí, dieťa prevezme rodičovské strachy na seba. Zapíše sa do jeho vyvíjajúceho sa mozgu program, že nemôže len tak niekde loziť, musí si dávať veľký pozor, lebo je to nebezpečné. A začne byť aj ono v úzkostlivom kŕči pri podobných aktivitách. Dieťa prevezme strach rodiča, nie je to jeho vlastný strach. Naopak, na počiatku bolo slobodné a odvážne, až kým ho niekto nezastavil, nenaučil, že dôverovať vrodenému pudu sebazáchovy nestačí. V terapii sa klient vzdáva toho, čo nie je jeho, čo prevzal od rodičov alebo od spoločnosti a už mu neslúži. To, čo sme si vzali, môžme vrátiť späť. Keď sme malí, kontinuita nášho života je závislá na kontinuite rodiny a stabilita dieťaťa je závislá na stabilite jeho rodičov. Preto spoluprácou s rodičmi a prispôsobením sa ich očakávaniam, si sa vlastne účinne postaral o pokračovanie svojho života. V detstve ti určité vzorce správania poslúžili, aby si prežila v tej ktorej rodine, ale nie všetky z nich ti slúžia aj v neskoršom živote. Naopak, mnohé ťa obmedzujú a nedovoľujú ti naplno rozprestrieť krídla, byť sám sebou.

Pri liečbe zranení možeš pochopiť, že tvoji rodičia nevedeli byť iní než boli. A aj keď to veľakrát bolelo, robili to najlepšie, čo vedeli. Keby vedeli lepšie, robili by lepšie. A keď si toto uvedomíme, vieme im odpustiť. Oni boli, tak ako my, tiež len výsledkom toho, čo v živote prežili, možno mali tvrdú výchovu, mohlo tam byť domáce násilie, museli byť prehnane poslušní, kontrolovať sa a nevedeli/nevedia byť k nám lepší než na čo sa naučili.

Nie všetci budú nadšení, ty áno

Rátaj s tým, že keď prepíšeš svoju minulosť, nastane zmena. V tvojom vnútri i v tvojom okolí. Zmení sa tvoj pohľad na svet, budeš uvoľnenejší, pozitívnejšie budeš vnímať nielen svoju minulosť, ale aj súčasnosť a budúcnosť a budeš lepšie fungovať vo vzťahoch. Všetko na tomto svete je energia, aj človek, a každý jeden prichádza na svet s vlastným vibračným podpisom tejto energie, ktorý sa však utŕženými zraneniami naruší. Keď emocionálne zahojíš minulé zranenia, vibračne sa vrátiš na svoju pôvodnú, zdravú úroveň. A tá zmena spôsobí synchronicitné zmeny aj v tvojom okolí, lebo sme všetci súčasťou jedného poľa. Vzťahy s niektorými ľuďmi sa ti zlepšia, no s inými sa môžu zhoršiť. Možno ti odídu niektorí starí kamaráti. Lebo keď si sa stretávala s ľuďmi, ktorí boli doráňaní ako ty, tak ste spolu len nadávali na život, ohovárali a sťažovali sa, teraz už na to nebudeš mať chuť, už takéto správanie nebude v súlade s tvojou zdravšou vibráciou. Keď stratíš dôvod sťažovať sa, začneš sa možno týmto ľuďom vyhýbať.

Základom prepisovania minulosti je nový pohľad na seba, na previnilca (a nemusí to byť len rodič), ktorý ti ublížil ako aj na udalosť ako takú a jej zmysel. Nový, zjednocujúci pohľad zmení príchuť pôvodne hrozného zážitku na chutnejší. Prepisujeme príbeh, čiže v praxi keď ku mne klient príde s nejakým čisto negatívnym príbehom zo svojho života, odchádza s príbehom, ktorý je pre neho znesiteľnejší, príjemnejší či dokonca rozprávkovo transformačný. Žiadna rozprávka nezačína, ale každá končí happyendom. Nie je takmer nikdy ľahká, ale je vždy pútavá, poučná a má šťastný koniec. A každý z nás tento happyend za prežité strasti prirodzene hľadá a si ho zaslúži. Viem to na základe vlastnej skúsenosti. Dnes sa mi oveľa ľahšie žije. Už nestretávam zlých ľudí, stretávam len ľudí, ktorí sú viac či menej zranení. Keď sa ku mne niekto nevhodne správa, nevidím hlupáka, ale vidím človeka odtrhnutého od seba, od lásky. Miesto zlých vidím ľudí pomýlených a chorých. Dnes nikoho neodsudzujem. Iba odvaha pochopiť širšiu pravdu o každom z nás dokáže otvoriť srdce a obnoviť lásku. Lebo v mieste zranenia sa akoby preruší prúd lásky. A láska je predsa tvoja pravá podstata. Preto k uzdraveniu potrebuješ nájsť láskyplný pohľad tam, kde si ho stratila.*

*Vyšlo aj v časopise Happy 17.11.2018