Tvoj podpis, tvoje autentické ja

Je jedno či píšeš diktát spoločnosti/kultúry na jednotku alebo na päťku, skôr či neskôr pravdepodobne prídeš k bolestnému uvedomeniu, že si len na pol ceste. Tou druhou časťou cesty je objavenie a rozvíjanie tvojho autentického ja. 

Tvojho jedinečného podpisu, tej časti života, ku ktorej nedostaneš scenár. Píšeš si ho totiž sama, MŇAM, KONEČNE JA SÁM! Budeš chcieť odpovedať na zásadné otázky typu „Kto som? a Prečo som tu? a Čo s touto chvíľou? a Čo s týmto životom?“

Okolo 30tich – 40tich rokov života človeka, začína byť otázka „Kto som?“ zásadne nepohodlnou, pokiaľ zostane nevypovedaná. Do tohto času väčšina z nás vynaložila svoj diel energie na nejakú prácu, založenie rodiny, zarobenie či stratu peňazí, vybudovanie kariéry a hniezda. Ak som však zmysel života doteraz opierala iba o napĺňanie diktátu mojej kultúry / spoločnosti / rodiny / fyzického tela, ktoré mi pevnou rukou plánujú život od 0 do 99 rokov, tak tento zdedený program sa ukáže byť v konečnom dôsledku nepriateľom toho, čo robí skutočne teba tebou a mňa mnou a jeho ním a ju ňou, prekážkou na dobrodružnej ceste za svojou najbytostnejšou, jedinečnou, pravou podstatou a jej rozkvetom. Akékoľvek usmernenia od kohokoľvek okrem teba samého sú v tomto smere kontraproduktívne a v tvoj neprospech.

A že ich dostávaš z každej strany!

Dom treba stavať takto a takýto a rodiť treba takto, svoje deti takto čo najviac rozvíjať a (ne)vychovávať, dať ich do takejto škôlky a školy, nosiť takéto oblečenie, zvoliť si takýto štýl súžitia, mať sex takýmto spôsobom a s týmto človekom, pracovať od rána do večera najlepšie takýmto spôsobom, dovolenkovať dva, tri krát za rok (prešvihla som to?) dobre aspoň raz do roka ale potom aspoň dva týždne vkuse!, športovať pravidelne, jesť zdravo, čo je každých desať rokov trochu inak, dá to síce zabrať ale každopádne treba držať krok s trendami, byť informovaný a znalý a šikovný, vhodné je usmievať sa vonku a plakať doma, nie naopak, najlepšie neplakať vôbec, byť cool, periodicky vystrčiť nôžku do nárazníkovej zóny v podobe spoločensky tolerovaných „nerestí“, vybrať si z ľahko dostupného menu piatich mainstreamových náboženstiev cesty k bohu a keď ťa žiadna neosloví, stať sa preventívnym ateistom, nehľadať vlastnú cestu, prijímať iba vedecky dokázané pravdy aj keď veda vždy ťahá za kratší koniec reality. Komunikovať cez takéto médiá, o takýchto témach, takýmto štýlom, o týchto témach nehovoriť, nanajvýš v súkromí vlastnej hlavy… na niečo som zabudla? Na facebooku zdieľať primárne to pekné o sebe a to škaredé o svete. Deliť veci na paušálne, objektívne dobré a paušálne, objektívne zlé. Aj keď vieme, že všetko je relatívne a pre každého je dobré a zlé niečo iné a v každom v čase inak (napríklad pre mňa to najhoršie, čo sa mi stalo, sa stalo tým najlepším v mojom živote…).

A čím väčšiu námahu musíš vynaložiť, aby si seba vtesnala do zaužívaných a očakávaných matrixov, tým viac budeš nevedome tlačiť aj svojich spoluobčanov ku konformite. Na svoj obraz. V podobe dobre mienených rád, „pozitívnej“ kritiky, ohovárania, urážania sa a vyhrážania, tlaku, už sa mi dvíha ruka… Prepáč, opäť raz neviem byť k iným lepšia než som sama k sebe, dať iným viac slobody než koľko jej doprajem sebe… A tak často posudzuješ a odsudzuješ svet, aký je… podobne ako posudzuješ a odsudzuješ samého seba, aký si. Ešte stále vidíš problém najmä mimo seba = ešte nevidíš, že osem kotlebových percent v parlamente je odrazom tvojich vlastných 8% militantných, rasistických a protirómskych myšlienok, ktoré si nosíš v hlave. Vivat demokracia!

K týmto provokatívne oslobodzujúco príjemným úvahám ma tentokrát inšpiroval Terence Mckenna. Hovorí, že ak ťa existujúca kultúra nezastraší a nezaženie späť do svojho košiara bičom zvaným „strach z inakosti“, tak si ťa napokon definitívne „kúpi“ cez peniaze, ak si bohatý a záleží ti na nich, cez slávu, ak si celebrita a záleží ti na nej, a tiež cez konzum, hypotéky, pracovné, rodinné a iné spoločenské povinnosti či vymoženosti, a tým si finálne zabezpečuje tvoju „poslušnosť“ a svoje pokračovanie…

POKIAĽ

…sa ty sám slobodne nerozhodneš poslúchať viac diktát svojho skutočného ja a risknúť neposlušnosť… lebo si tu v prvom rade za seba, si sama sebe príliš drahá, stojíš si prosto za to… byť kým si… dobrodruhom, inovátorkou – zlepšovateľkou vecí, možno dokonca (r)evolucionárom, umelkyňou života na tisíc spôsobov, večným hráčom… tým, kým naozaj, opravdicky, skutočne byť chceš.