Myseľ ako hororový režisér. Čo nakrúca(š) teraz?

Zuzka žije so svojou rodinkou v Amerike a keď jej otecko na Slovensku ochorel a zobrali ho na JISku, bála sa, či nechytil koronu. Či prežije. Nevedela si predstaviť, že by z USA nemohla prísť v čase lockdownu a obmedzení na Slovensko, keby prišlo k najhoršiemu. Cítila sa ohrozená v tejto zraniteľnej dobe a trpela úzkosťou, dokonca i keď otecka napokon stabilizovaného, bez korony a so zápalom pľúc presunuli na iné oddelenie. Z najhoršieho bol vonku. 

O dva týždne sa nám zverila, že trpí klimatickou úzkosťou. Novodobou formou úzkosti, ktorá je reálna a skutočná a trpia ňou najmä aktivisti a environmentalisti, teda ľudia, ktorí sú si vedomí toho, čo sa deje s našou planétou. A boja sa najhoršieho, lebo bod do ktorého ešte môžme uskutočniť zmeny, aby sme predišli katastrofe sa blíži. Sme vraj prvá generácia, ktorá si uvedomuje veľkosť problému znečistenia životného prostredia a posledná generácia, ktorá to vie zvrátiť. Zuzka vyriekla vetu: „Bojím sa ani nie kvôli sebe, ale kvôli svojim deťom. Aký má zmysel ich život a budúcnosť, ak sa nič nezmení a život na Zemi za chvíľu skončí?“

Chápem Zuzku. Na základe skutočne znepokojivých faktov sa raz bála blízkej raz vzdialenejšej budúcnosti. Čo jej rodine prinesie? No oba razy bola moja reakcia rovnaká: „To, čo vidím je, že pochovávaš najbližších, kým oni ešte žijú.“

PREČ S KATASTROFICKÝM MYSLENÍM!
Je povahou našej mysle neostať v spojení s prítomnosťou, ale cestovať v čase. Dopredu a dozadu. Predstavovať si budúcnosť, akú nechceme prijať a vracať sa do minulosti, akú nechceme prijať. Nespočetne veľakrát trpieť jednou a tou istou nepríjemnou udalosťou, ku ktorej sa v hlave opätovne vraciam ALEBO trpieť niečím, čo sa EŠTE nestalo. 
Čo ak skončím ako bezdomovec na dôchodku?! Poznáš to… 

MYSEĽ, naša evolučná vymoženosť a dar, ktorý nám umožňuje veľa dobrého – snívať, tvoriť, riešiť problémy – VŽDY KEĎ JU VYUŽÍVAME VO SVOJ PROSPECH, je zároveň naším prekliatím -VŽDY KEĎ JU ZNEUŽÍVAME PROTI SEBE. 

Byť napojená na EEG prístroj, zaznamená tú istú stresovú aktivitu mozgu a pocit ohrozenia bez ohľadu na to, či sa jedná o negatívnu projekciu budúcnosti, zlú spomienku, alebo epizódu v kine na plátne, do ktorej som sa vžila. Mozog a telo reagujú, akoby sa mi to zlé NAOZAJ DIALO TU A TERAZ. V hre sú tie isté fyziologické prejavy a bolestivé emócie. 

Och, tak často si zanášame prítomnosť zlou minulosťou a zlou budúcnosťou. Prosím, netrp opakovane tým istým, čo sa ti raz stalo. A netrp niečím, čo sa ti ešte nestalo… 
Nevieš sa potom tešiť z prítomného okamihu, ani byť vďačný za to, čo doteraz bolo a stále je tu a teraz dobré v tvojom živote. 
Že dýchaš. Aj tvoje deti. Aj rodičia. Aj všetci na planéte Zem. Zatiaľ áno. 
Vedome byť stotožnená a vytvárať verziu reality, akú chcem. Nie akú nechcem. 
Aj preto je tak dôležité ostať všímavým. Byť tu a teraz. Tam, kde je tvoje telo vždy v prítomnosti. Nedovoľ mysli lietať si hore dole.Nechať sa ňou uniesť tam, kam nechceš ísť. 

Ak chceš vedieť, ako udržať svoje myšlienky na uzde, nerozmýšlať automaticky a zbesilo, ale zámerne a v súlade so sebou, byť vedomím tvorcom svojho života, naučím ťa to vo svojich programoch alebo v terapii so mnou.