Niečo so mnou nie je v poriadku

Trauma sa typicky prejavuje pocitom, že som iná, čudná, že nikam poriadne nezapadám. A pocitom ,,že nie som dosť dobrá“. Strachom slobodne sa prejaviť. Byť videná. Aká som. Lebo cítim, že so mnou niečo nie je v poriadku. Že som „poškozené zboží“ a keby ma niekto naozaj spoznal, celú (teda všetky časti) mňa, stratil by záujem. Odmietol by ma. Opustil. Odpudzujem ich alebo odrádzam od seba.

A tieto pocity sú tak bolestivé, že náš systém na ne reaguje seba-ochraňujúcim mechanizmom, ktorý nám hovorí, že by som sa nemala naplno prejavovať, byť naplno videná a cítená a vytvorí zábrany a fasády a masky, ktoré nás chránia predtým, aby nás niekto naozaj stretol, uvidel a spoznal. 

Naš systém v obrane naštartuje seba-kontrolu, seba-cenzúru a seba-disciplínu, pri ktorých už len ťažko môžme byť sami sebou.

A po nejakom čase už ani my sami nevieme, kto naozaj sme…

Ľudia s prežitou traumou z detstva zažívajú aj v dospelosti chvíle, kedy chcú len utiecť a skryť sa. A pritom môžu byť kreatívni, výkonní a úspešní v práci. Akurát, že si nedovolia riskovať a posunúť sa ešte ďalej, lebo sa boja, že „ma uvidia, skritizujú a napokon odvrhnú“. Že sa zranenia z detstva budú opakovať. Že nebudem dosť dobrá a zlyhám. 

Takže tento strach byť videný a opustený má počiatok v negatívnych zážitkoch z detstva. 

A je to potom náš nervový systém, ktorý vidí všade hrozby. Aj keď sú len minimálne, odpovedá inštinktívne a automaticky útokom, útekom alebo ustrnutím. A často ich kombináciou. Napríklad v obrane urobím, poviem niečo, čo nechcem, potom stuhnem a potom „zvesím chvost“ a s hanbou sa stiahnem. Utečiem. Skryjem.

Sú za tým bazálne neistoty zraneného dieťaťa s traumou narušenej vzťahovej väzby: „Nie som chcená, nie som hodná lásky, som od narodenia iná, čudná, pokazená, či zlá. Je niečo na mne, čo nie je dosť dobré a čoho je príliš. A niečo iné mi zase chýba. A keby ma ľudia naozaj spoznali, moje „pravé ja“, odišli by odo mňa. A toto prostredie seba-posudzovania, seba-kritiky, seba-zhadzovania a seba-odmietania je veľmi bolestivé pre dieťa, ktoré tieto negatívne prístupy k sebe zažívalo možno odkedy je na svete. Od svojich rodičov. Alebo starých rodičov. Či iných opatrovateľov. Súrodencov. Spolužiakov. Učiteľov… 

A ako dospelé robí všetko pre to, aby sa im vyhlo od ostatných ľudí. 

Je to ironické, lebo to, čo nás zraňuje od druhých, si častokrát spôsobujeme sami sebe. No je to stále bezpečnejšie a znesiteľnejšie, si to „zlé“ robiť sebe sám, než to prijímať od iných. A toto špeciálne platí, ak dieťa zažilo akúkoľvek formu fyzického alebo sexuálneho zneužitia. Kde je to ich vlastný obranný mechanizmus sa skrývať, byť neviditeľný, lebo ak „tu nebudem“ tento rodič, táto osoba „ma nezneužije“. A je tam veľká túžba sa ochrániť skrývaním sa. 

Neskôr skrývaním svojho pravého, autentického Ja. 

A tak si okolo seba budujeme steny, vonkajšie fasády a masky, hráme sa na niekoho, kým by sme chceli byť, ale nie sme. Je za tým veľká túžba niekam patriť, byť prijatý druhými ľuďmi. Avšak je to všetko falošné, nie je to naša pravá tvár a takto žiť nám ubližuje. V pretvárke a hraní rolí. Hraním sa na niekoho, kým nie sme. A čas ešte upevňuje tieto múry a fasády, ktoré sme si okolo seba vybudovali a viac a viac znemožňuje autentický prístup k druhým a najmä samým k sebe. 

Až napokon už ani nevieme, kto vlastne sme, nevieme byť sami sebou a tak nemôžeme byť akceptovaní za to, kto naozaj sme. Ani milovaní.

Ako toto liečiť? Cestou bude vždy vytvoriť novú skúsenosť.

Čisto verbálna terapia nemá dosah na tú úroveň mozgu, ktorá je potrebná k preprogramovaniu. To dokáže iba nový pocit, nová skúsenosť, ktorú zažijem v tele. Tá má šancu zasiahnuť emocionálnu úroveň mozgu a vyliečiť zranený systém vytvorením novej skúsenosti. Nových, chutnejších spojov. Ako ich vytvoríš? Napríklad v našom somatickom programe, najbližšie niekedy na jeseň 2022. No či už liečiš seba alebo niekoho iného, je ako prvé dôležité si vypestovať postoj zvedavosti, pochopenia, prijímania a súcitu skôr než kritiky, posudzovania a tlaku na zmenu. 

Keď nás niekto kritizuje, posudzuje a tlačí na nás, hneď nás to zatvára. Náš nervový systém pôjde do sebazáchovného režimu obrán, naše ochranné múry sa zväčšia a bude to pre nás ešte ťažšie sa nabudúce otvoriť. Takže vybudovanie bezpečného priestoru, v ktorom spoznávame túto zranenú časť seba, ktorá sa bojí byť videná a poznaná, ak vieme túto časť stretnúť so zvedavosťou, otvorenosťou, empatiou a prijímaním, môžeme tam byť najskôr sami pre seba, videní zatiaľ iba sami sebou a mať súcit a pochopenie pre seba. 

To je začiatok seba-lásky. 

A až potom zdieľať seba s inými ľuďmi. S takými, ktorí sú pre nás správnym spôsobom bezpeční. Liečiví. Takže je jedno, či pracuješ so sebou alebo so svojim dieťaťom, základ bude vytvoriť novú skúsenosť. Kde je tvoje (vonkajšie či vnútorné;) dieťa prijímané. Kde mu chceš rozumieť. Si naňho úprimne zvedavá a kde sa môže v tvojej prítomnosti otvoriť a byť zraniteľné. 

Byť videné a poznané. 

Lebo vie, že zranené nebude. Keď cíti, že ho držíš v láske, prijímaš, aké je. Chceš pochopiť.

Až potom sa cíti byť potvrdené a opatrené. Podržané. Nesené. V poriadku aj s neporiadkom v duši, v správaní, v živote…

A nie skritizované, posudzované a odsúdené, čo ho zatvára a núti sa krútiť do polôh, ktoré nie sú jeho. Pozývam ťa toto hlbšie preskúmať. Či sú v tvojom živote situácie, kedy sa chceš len schovať alebo ujsť. A jemne sa seba pýtaj, čo bolo na tej situácii, čo ma primälo utiecť? Skrývať sa? Mlčať? Hrať mŕtveho chrobáka? Vybuchnúť?

A už len pýtanie sa takýchto otázok empatickým spôsobom ti pomôže porozumieť tejto časti seba a čoho sa konkrétne bojí a ako jej môžeš pomôcť skôr, než sa do podobných situácií spolu znovu dostanete. Čo potrebujem spraviť, aby sa táto časť mňa cítila bezpečne a ja som mohol byť dostatočne videný, cítený, vypočutý a poznaný? 

Dúfam, že ti toto pre začiatok pomohlo a ak máš nejaké otázky, vhľady, zanechaj mi nižšie komentár.