Ži v súlade so sebou

„Sama si vytváraš peklo aj raj. A je len na tebe, čo si vyberieš.“ Mám zato, že každý sa rodí, aby bol šťastný a žil na Zemi blažene. To je náš prirodzený stav bytia. Šťastie a blaho nie je niečo, čo máš získať, dosiahnuť. Naopak.

Sú ti úplne prirodzené, cítiš ich, pokiaľ sa niekde od seba neodkloníš. A preto vždy, keď sa nemáš dobre, sa treba vrátiť späť k sebe, do svojho osobného priestoru blaha, kam patríš. Nič menej nestojí za to žiť.

EXTÁZA Z ČISTÉHO VZDUCHU

Koncept blaha som začala rozvíjať po tom, ako som sa spontánne dostala do niekoľko hodinového stavu extázy po príchode z obyčajnej práce do obyčajnej hotelovej izby v jeden obyčajný deň. Niekto by možno namietal, že až tak obyčajný ten deň nakoniec nebol. No po tomto vrcholnom zážitku viem, že takto to má byť a život, ktorý nechutí blažene je neobyčajný. Neobyčajne zlý. Keď si v skutočnej harmónii so sebou, tvoj mozog produkuje hormóny, ktoré navodzujú prirodzený stav blaženosti. Mozog sám o sebe je obrovská chemická továreň. Dokáže vytvoriť ako depresiu pri nedostatku hormónov šťastia, tak aj ich bohatstvo a dopriať ti stavy blaženosti. Všetko v závislosti od kvality jeho riadenia. Nepotrebuješ závisieť od externej chémie a látok, vieš byť krásne sebestačný. Stačí žiť pravý život a to je život v súlade so sebou.

ČO JE PRIESTOR BLAHA?

Jednoducho povedané, je to priestor, kde ti je dobre a kde si sama sebou. Keď robíš, myslíš, či hovoríš veci, ktoré nie sú v súlade s tebou, s tvojou pravou podstatou, tak sa sebe (a tým blahu) vzďaľuješ. Až to bolí. Tvoje utrpenie zrkadlí mieru odchýlky od seba samého a životná bolesť v akejkoľvek forme každého o tejto odchýlke pravdivo informuje. Pocity sú preto kuriéri, ktorí ti prinášajú správu, či si alebo nie si na pravej ceste pre teba. Treba im ale otvoriť dvere, neposielať ich preč len preto, že majú v rukách čiernu obálku. Nie je dôvod ísť proti svojim pocitom, treba ich oceniť, pochopiť a zariadiť sa. Zlý pocit je ako červené svetlo na semafore, ktoré zasvieti, keď robím alebo sa deje niečo, čo nie je v súlade so mnou. A naopak, keď sa cítim dobre, tak viem, že som na správnom mieste, vo svojom priestore blaha. Zelená.

Je to podobné ako s fyzickým telom, keď sedím správne, rovno na stoličke, je mi dobre. Ale keď sa vychýlim na jeden bok, príde bolesť. Vychýlená, pokrútená na stoličke dlho nevydržím, začne ma bolieť chrbát, aby ma upozornil, že sa mám vrátiť do správnej polohy. Vo vychýlenej pozícii dlho nevydržím. Preto keď ignorujem svoje pocity a nepopravím postoj, začne to už veľmi bolieť a môžem aj spadnúť na zem. Alebo ochoriem. Skrátka, bude sa diať nejaká vážna disharmónia.

NETOLERUJ, ČO TI NEVYHOVUJE

Keď sa chceš vrátiť späť do blaha, základ je sa pravdivo pozrieť na to, čo sa v tvojom živote deje. Keď je totiž človek nešťastný, je presvedčený, že osud je proti nemu, že ani nemá význam sa o niečo snažiť, skrátka je vo svojom nešťastí zacyklený a nevie z toho vyjsť. Najmä vtedy nevidíš svoju zodpovednosť za vznik či pokračovanie zlej situácie, si odpojená od svojej moci to zmeniť. Ako potom hľadať svoje blaho?

Pochop, kde sa odchyľuješ od seba samého. Keď ti nie je dobre v práci alebo vo vzťahu, netoleruj to, treba to riešiť. To znamená, že buď zmením veci, ktoré mi prekážajú, seba alebo prácu či partnera. No vždy treba poctivo hľadať cestu späť do dobrého pocitu a neignorovať, že ti nie je dobre. Žiaľ, sme príliš naučení tolerovať nevyhovujúce podmienky, navyknutí trpieť. Tým sa však nikam neposúvame, len trpíme, sťažujeme sa a pritom cítime, že to nikam nevedie, dokonca ani sťažovanie nikam nevedie, lebo to všetko skrátka nie je v súlade s nami.

Ľudia obyčajne prídu k psychológovi, lebo majú pocit, že sú obeťami a musia trpieť. Ja im ukazujem, že to nie je pravda. V skutočnosti si každý utrpenie vyrába a udržiava sám. Chcem, aby klient najskôr pochopil, ako je tvorcom vlastného utrpenia. A potom cez svoju moc vytvoriť si peklo objavil aj svoju moc vytvoriť si raj. Stačí túto moc používať správnym smerom a všetko je inak. Základ je lepšie nakladať so svojou mocou a energiou. Mnoho z nás trpí pocitom, že som akoby odsúdená do nepriaznivých okolností a neviem s tým nič robiť, žijeme v naučenej bezmocnosti. To nie je pravdivý pohľad na vec. Preto sa s ním aj máš zle. Pravda je taká, že máš moc vytvoriť si život, aký chceš nielen aký nechceš.

Často je k tomu potrebné oslobodiť sa od limitujúcich presvedčení a nefunkčných programov, ktoré na nás rodina a spoločnosť automaticky prenášajú, obrazne nepreletieť životom na autopilota, ale zobrať volant do vlastných rúk. Postupne moji klienti preberajú zodpovednosť za každú skúsenosť, ktorú v živote majú, sú si čoraz viac vedomí samých seba a sú zodpovednejší, čiže viac zodpovedajú samým sebe, nie iným.

TEŠ SA Z MALIČKOSTÍ

Aby som si vytvorila život, aký chcem, potrebujem vedieť, po čom naozaj túžim. Ale bežný človek často hovorí, že nie je šťastný vo svojej práci, nebaví ho to tam, dokonca, že svoju prácu neznáša, ale nevie, čo by chcel robiť. Ide o človeka, ktorý je už dlho odtrhnutý od seba. Žije život nie v súlade so sebou, ale v súlade s niekým alebo niečím iným, v súlade s vonkajším svetom a externými hodnotami a na svoj vnútorný svet akoby zabudol. Čo chce firma, čo chcú rodičia, deti, partner je dôležitejšie, než vlastné potreby… Tento človek je v kontakte s okolím ale nie je v kontakte so sebou, preto už ani nevie, čo by chcel. Vtedy sa treba postupne vracať k sebe. Objavovať, čo mi vlastne robí dobre, čo mám rada.

A začína to drobnosťami. Keď sa neviem potešiť v malých veciach a urobiť si život príjemný v detailoch bežného dňa, tak sa nebudem vedieť tešiť ani vo veľkom. Nemôžem prísť s tým, že som v práci nešťastný a neviem, v čom mám podnikať. To je na začiatok príliš veľké sústo. Hru, blaho a šťastie objavuj v malých detailoch a postupne zisťuj, čo ti robí radosť. Tam je tvoje pravé miesto. Niekoho baví variť, hrať sa s deťmi, byť v pohybe. Čokoľvek. Začne to robiť a bude si to užívať. Takto začína používať sval svojho blaha vo svoj prospech. A takto sa postupne vraciaš do priestoru, kam patríš. A keď si raz na tú dobrú chuť zvykneš, už sa nikdy neuspokojíš s ničím menej… haleluja!

ČOMU UČÍ BOLESŤ?

Životná bolesť v akejkoľvek forme ti ukazuje miesto, kde ťa tlačí päta, kde sa odchyľuješ od seba a svojho priestoru blaha. Keď však svoje pocity vnímaš a orientuješ sa podľa nich, k bolesti vôbec nemusí dôjsť alebo len na malú chvíľu. Napríklad sa s niekým bavím a v jednom momente sa mi ten rozhovor prestane páčiť. Tak v ňom viac nebudem pokračovať. Zmením na tému, ktorá sa mi páči viac alebo ho ukončím. Keď to párkrát zažiješ, zistíš, že je to v podstate jednoduché. Začneš byť citlivá k tomu, čo ti prospieva, s čím si spokojná a s čím nie.

Niekedy nás späť do blaha vráti jednoduchá zmena vonkajších podmienok a niekedy je treba zmeniť tie vnútorné. Nastavenia, postoje, hodnoty. Často vonkajšie okolnosti zrkadlia vnútorné a najskôr treba urobiť vnútornú zmenu, aby si mohol postúpiť aj tam vonku. Ak si s tým sám nevieš rady, má zmysel vstúpiť do psychoterapie. Veľakrát cesta späť k sebe, do blaha, vyžaduje zahojiť poškodenia, ktoré sme na ceste od seba utŕžili. Až potom vieme, čo naozaj chceme a máme silu byť sami sebou a žiť tento život v súlade so sebou.

…A NECHÁME SA SPÁLIŤ?

Keď človek objaví svoje blaho a zvykne si na ten pocit, už nie je ochotný opustiť ho. Naopak, keď si navyknutý na utrpenie, ľahko vybočíš z cesty. Je to ako s pecou. Rozumný človek k nej nejde blízko, lebo vie, že páli. Ale keď som celá pomýlená, nevnímam, tak sa na tú pec pokojne zvalím a objímem ju. Veľmi veľa ľudí nevie so sebou pracovať. Nevieš sa urobiť šťastným. To, čo ti ubližuje, ešte aj poobjímaš. A necháš sa tým spáliť. Dlhé roky žiješ tak, že ti nie je dobre len preto, lebo takto funguje celé ľudstvo a najmä si to videla u rodičov. Hovoria “Život je ťažký, treba bojovať, nesmieš sa vzdávať, práca je námaha, treba sa prekonať…” Prečo? Ja tvrdím, že keď je práca námaha, nie si na svojom pravom mieste. Buď ju nerobíš spôsobom, ktorý je v súlade s tebou alebo nerobíš prácu, ktorú máš robiť. Keď si totiž na svojom pravom mieste, práca je zábava, ide hladko, vlastne ani nepracuješ, ale sa hráš. Príchuť námahy je jasný signál, že nie si v blahu, teda tam, kam patríš.

Bolo by fajn nechať prácu, ktorá ma nebaví, ale čo keď ma dobre živí? Veľa ľudí povie “Nemôžem odísť zo svojej práce a živiť sa svojím koníčkom, lebo nezaplatím hypotéku, neuživím deti…” Prepáč mi ten výraz, ale potom si ako prostitútka, ktorá sa miluje za peniaze. Kedysi niekto povedal, že práca je spôsob, akým sa milujeme so svetom. Chcem sa milovať za peniaze? Alebo sa chcem milovať s niekým, s kým ma to baví a ide to samé? Keď budem robiť prácu, ktorá je v súlade so mnou, som presvedčená o tom, že ma dovedie nielen k pocitovému bohatstvu ale aj finančnému. Dobrá nálada mi vnukne dobré nápady, získam grant či stretnem niekoho, kto mi pomôže. Keď žiješ vo svojom priestore blaha, dvere sa ti otvárajú samé. Ako tie na senzor. Len sa priblížiš a každý bude chcieť mať s tebou niečo spoločné. Keď som zacyklená v práci, ktorú neznášam, tak túto perspektívu nevidím, som nešťastná a nikto okolo nespolupracuje. Omyl, ja nespolupracujem sám so sebou a svet mi to zrkadlí.